Moje dary nie sú moje

Aj keď znie nadpis protichodne, takto sa na tému pozerám po skúsenostiach a vedomostiach, ktoré som získal za posledné dva mesiace. Ako už viete z predchádzajúcich článkov, zúčastnil som sa dvoch táborov u Andreja Karimova, ktorých súčasťou boli aj konštalácie. Počas týchto táborov viedol Andrej 3x konštalácie a ich počet sa vyštveral na 40. Ak ma pamäť neklame, nebol som na dvoch. Vypočul som si mnoho príbehov, tráum a ich prekvapivých riešení. Dnešný článok je o jednom uvedomení, ktoré som počas týchto konštalácií získal.

V hlavnej úlohe: Drevo

Od detstva ma bavila práca s drevom. Akákoľvek. Milujem vôňu surového dreva, pilín, aj hoblín. Baví ma práca s ním. Občas si niečo prečítam o mesačnom dreve, občas o vlastnostiach jednotlivých drevín a vo voľných chvíľach čerpám inšpirácie u niekoľkých stolárov na Instagrame. Len tak, pre radosť a nasýtenie záujmu.

Na jednom so spomínaných táborov som si vyrobil palicu. Vyťať, opracovať, opáliť a nakoniec vyrezať vzory. Na mojej palici mi ostal jeden výrazný suk, ktorý mi pripomínal hlavu hada. Tak skrsla myšlienka, zvečniť ho na tejto palici. Ešte počas tábora som si našiel vhodnú fotku hada a začal skúšať nakresliť ho na papier. Na prvý krát to nebola žiadna sláva, ale tretí sa už celkom podobal. Viac času nebolo a tak šiel nápad na chvíľu do úzadia.

Dnes bol ten deň

Dnes som mal po dlhšej dobe voľný deň a tak som sa pustil do vyrezávania. Kúpil som si dva rezbárske nože a odobral som sa na záhradku. Načrtol som si hlavu hada ceruzou na palicu, zobral nožík a rezal. Drevo bolo mäkké, nožík ostrý a tak šla robota od ruky. Po necelých dvoch hodinách som mal základ hotový. Pokračoval som vo vyrezaní vzorov na vrchnej časti palice a následnou impregnáciou olejom a voskom. Výsledok si môžete pozrieť v galérii na konci článku. Na prvý krát som spokojný a milo prekvapený. Vyzerá lepšie, ako náčrty na papier. Tu si možno niekto z Vás povie: „Vau, máš talent“. Ako som načrtol v nadpise, nie je to celkom moje.

Komu teda patria dary, ak nie nám?

Počas vyrezávania som si spomenul na drevené vázy, ktoré sme mali doma od kedy si pamätám. Vždy ma fascinovali. Neskôr som zistil, že ich vyrezával náš otec. Po nociach v práci, keď mal voľnú chvíľu v službe. A ako to súvisí s konštaláciami? V jednej z konštalácií sa ukázalo, že umelecké nadanie, ktoré nemohol prejaviť dedo prešlo na syna. Ani tomu nebolo umožnené slobodne sa prejaviť a tak sa prenieslo na jeho potomka. Ani ten ho nemohol slobodne prejaviť, kvôli rodovej traume nesúcej sa spolu s týmto darom. Až po uvoľnení traumy môže tento dar vyjsť na svetlo sveta. Pri tejto konštalácii som si ako pozorovateľ uvedomil, že naše dary nie sú tak celkom naše. Nevieme povedať, odkiaľ k nám prišli. Preto tvrdiť, že sú len naše, je egoistické a zároveň naivné.

Ako dieťa som otca videl iba niekoľko krát pracovať s drevom a vyrábať z neho niečo kreatívne. Aj to málo bolo sústruženie dreva. Nikdy som ho nevidel vyrezávať tie vázy, ktoré máme doma. Dnes som si spomenul, že u našich starkých viseli na stene obrazy vypaľované do dreva. Neviem, kto ich robil, no tiež ma fascinovali. Vždy som si ich obzrel, keď som šiel okolo nich.

Týmto článkom chcem povedať jedno. Aj napriek tomu, že ma k rezbárčeniu nikto cielene neviedol, mám zručnosť a baví ma pracovať s drevom. Dokonca som si dnes spomenul, že som chvíľu zvažoval rezbársku strednú školu. Netuším, koľko generácií predo mnou sa tento dar rozvíjal, kým sa dostal až ku mne. Čo ale viem, že odteraz sa už na svoje dary pozerám inak. Zdedil som ich, aby som ich rozvinul a spravil s nimi niečo dobré v mene svojich predkov. Možno oni nemali toľko šťastia ako ja, aby sa im mohli venovať. No preniesli svoje dary sa až ku mne a bola by škoda ich nevyužiť.